Je najvyšší čas obrátiť list a vrátiť sa k tradičnej monarchii, k tomuto prirodzenému politickému režimu,...

Ak v tradičnom myslení je cieľom každej dobrej vlády urobiť ľudí čnostnými, aby dosiahli spoločné dobro, nie je to prípad demokracie . Od staroveku až po súčasnosť, v suverénnom pohŕdaní ľudom Archives des Peuple - Vive le Roy vždy štrukturálne podporovala neresť a priemernosť. Aristofanova veselá kritika aténskej demokracie prekvapivo rezonuje s politickým myslením socialistu Georgesa Frêcheho. Vo svojej lekcii demokracie svojou otvorenosťou veľmi jasne vyjadruje to, čo si každý kandidát vo voľbách potichu myslí: " Idioti sú väčšina a vždy ma volila väčšina idiotov; a pokračuje to, lebo ich viem vycvičiť. »

Lekcia demokracie od socialistu Georgesa Frêche

Georges Frêche (1938-2010) je muž ľavice a starý politický batôžkár. Posúďme, je ním postupne:
– maoista v rokoch 1962 až 1967,
– zakladajúci člen Socialistickej strany v roku 1972,
– niekoľkonásobný zástupca Héraulta a starosta Montpellier v rokoch 1977 až 2004,
– predseda Regionálnej rady Languedoc-Roussillon od roku 2004 do svojej smrti
– hlavná podpora Ségolène Royalovej na juhu pre jej kandidatúru v prezidentských voľbách 2007.

Návrat k tradičnému mysleniu

Toto všetko je veľmi vzdialené od tradičnej myšlienky vyjadrenej okrem iného:
– Svätým Tomášom Akvinským , ktorý nadväzujúc na Aristotelovo učenie píše vo svojom De regno :
Úradom toho, kto vládne, bude nielen vec v sebe neporušenú udržiavať, ale aj viesť k jej koncu 2 . […] Teraz je konečným cieľom množstva zhromaždených v spoločnosti žiť podľa cnosti. V skutočnosti sa muži stretávajú, aby spolu viedli dobrý život, niečo, čo každý človek žijúci sám nemôže dosiahnuť 3 .

Pohŕdanie ľudí voleným predstaviteľom

Ak má volený predstaviteľ moc, na druhej strane mu autorita uniká .
Politická autorita, ako každá autorita – spomeňme si na zodpovedného otca rodiny alebo svedomitého nadriadeného – však vzbudzuje lásku, úctu, dôveru, slobodnú a spontánnu poslušnosť. Moc je úplne iná bez autority demokratického režimu, ktorý, poznamenáva Tocqueville, môže získať iba servilnú poslušnosť:
Okrem toho musíme byť opatrní, aby sme hodnotili nízkosť ľudí podľa stupňa ich podriadenosti zvrchovanej moci: to by bolo použitie falošnej miery. Akokoľvek boli muži starého režimu podriadení prianiam kráľa, bol tu istý druh poslušnosti, ktorý im bol neznámy: nevedeli, čo to znamená zohnúť sa pod nezákonnou alebo napadnutou mocou, ktorú si málo ctíme, často opovrhujeme, ale ktoré ochotne znášame, pretože slúži alebo môže uškodiť.

Táto ponižujúca forma poddanstva im bola vždy cudzia. Kráľ im vnukol pocity, aké nedokázal vzbudiť žiaden z najabsolútnejších princov, ktorí sa odvtedy objavili na svete, a ktoré sa pre nás stali takmer nepochopiteľné, keďže ich revolúcia až doteraz vyhladila z našich sŕdc - vykorenila.
Mali k nemu aj nehu, ktorú človek prechováva k otcovi, aj úctu, ktorú patrí jedine Bohu. Tým, že sa podriaďovali jeho najsvojvoľnejším príkazom, poddávali sa ešte menej nátlaku ako láske a často sa stávalo, že si zachovali dušu veľmi slobodnú aj v tej najkrajnejšej závislosti. Pre nich bolo najväčším zlom poslušnosti nátlak; pre nás je to najmenej. Najhoršie je to v servilnom pocite, ktorý človeka núti poslúchať.
Nepohŕdajme svojimi otcami, nemáme na to právo. Kiežby sme mohli znovu objaviť s ich predsudkami a chybami trochu z ich veľkosti 6 !
Navyše, ľudia v demokracii sú ako toto dieťa, ktorého každý rozmar je ignorovaný, "aby bol pokoj"; bude vďačný rodičom, ktorí sú takí leniví alebo takí sebeckí, že zabudnú na svoju povinnosť pomáhať mu rásť? Dokáže ich rešpektovať?

Pohŕdanie voleného predstaviteľa voči ľuďom

Naozaj, kto môže tvrdiť, že klamstvo a lichôtky neznamenajú pohŕdanie príjemcom? Nie sú voliči " idioti ", ktorých treba "počúvať s dobrými slovami "?
V demokracii ich amorálnosť politikov – vyškolených v škole Machiavelliho (1469 – 1527) – vedie k tomu, že bez hanby vyhlasujú, že " volebné sľuby zaväzujú len tých, ktorí ich počúvajú ". Naopak , právny poradca Jean Bodin (1529-1596) pripomína tento princíp tradičnej politiky:
Na princovi nie je žiadny zločin odpornejší ako krivá prísaha 7 .

Začarovaný kruh volieb

...s volebnou logikou sa teda vytvára začarovaný kruh. Čestný človek sa totiž nemôže uchýliť k klamaniu a simulovaniu, a tak demokratický systém vyberá len cynických a bezškrupulóznych politikov, schopných všetkej nízkosti, s nevinným nádychom a rukou na srdci.

Zoči-voči neslávne známemu úpadku verejnej morálky vyvolanej buržoáznou demokraciou je Ernest Renan (1823-1892) – ktorý je predsa zástancom modernity – povinný uznať vo svojej intelektuálnej a morálnej reforme :
Jedným z najhorších výsledkov demokracie je urobiť z vecí verejných korisť triedy priemerných a žiarlivých politikov, prirodzene málo rešpektovaných davom 8 .

Umiernený vo svojich poznámkach kráľ Henrich V. (gróf z Chambordu) to všetko veľmi dobre zhŕňa vo svojom Liste Francúzom z 15. novembra 1869:
Tí [vyvolení úradníci], ktorí vtrhnú do moci, sú bezmocní pri dodržaní sľubov, ktorými klamú ľudí, po každej sociálnej kríze, pretože sú odsúdení odvolávať sa na svoje vášne namiesto toho, aby sa spoliehali na svoje cnosti.

Berryer to povedal obdivuhodne: " Vládnutie pre nich už neznamená osvetu a usmerňovanie verejného myslenia, nech je akékoľvek; len mu treba vedieť lichotiť, alebo ním pohŕdať, či uhasiť. » […]
Pre tradičnú monarchiu znamená vládnutie spoliehať sa na cnosti Francúzska, znamená to rozvíjať všetky jeho ušľachtilé inštinkty, neúnavne pracovať, aby mu dala to, čo robí národy veľkými a uznávanými, chce, aby bola najprv vierou, mocou a cťou.
Nie sú to práve slová a ambície otca pre svoje deti?

Záver

Demokratický systém má štrukturálnu neschopnosť dosiahnuť spoločné dobro, šťastie a česť ľudí. Nemôžeme ho prezentovať ako "dobrý režim", ani uvažovať o jeho využití na zasiahnutie vlády, pretože v skutočnosti núti kandidáta páchať skutočnú prostitúciu v snahe získať hlasovacie lístky. Toto nevyhnutné znehodnotenie mechanicky privádza k moci priemerných a bezohľadných mužov, čo vyvoláva vzájomné pohŕdanie medzi ľuďmi a politikmi.
Je najvyšší čas obrátiť list a vrátiť sa k tradičnej monarchii, k tomuto prirodzenému politickému režimu, ktorý je svojou štruktúrou podobný rodine, aby nás všetkých nechal rásť v cnosti, láske a dôstojnosti.